ANALÓGOVÝ VLHKOSŤ

PRE VZDUCH

PREJEMIE 75 mm

HRÚBKA 20 mm

VRÁTANE SAMOLEPIACICH VELKOROV

Fenomén zmien v prírode v dôsledku zvyšujúcej sa vlhkosti je človeku známy už oddávna. Dá sa to pozorovať nielen na správaní zvierat, ale aj na rastlinách (kotúľajúce sa kvety či suché šišky). Počiatky merania vlhkosti siahajú do 15. a 16. storočia, kedy sa robili pokusy nájsť metódu na meranie hustnutia vodnej pary vo vzduchu. V roku 1500 Leonardo da Vinci zostrojil vlhkomer, ktorý pozostával z klbka vlny zavesenej na váhe, ktorá menila svoju hmotnosť v závislosti od absorbovanej vlhkosti. Následný výskum našiel mnoho materiálov, ktoré reagujú na zmeny vlhkosti, a to organických (rastliny, vlasy atď.) aj anorganických (minerály a chemické zlúčeniny). Ich hlavnou nevýhodou však bola strata opakovateľnosti výsledkov merania so starnutím hygroskopického prvku. Preto bolo potrebné nájsť dokonalejšiu metódu merania.

V súčasnosti je čoraz ťažšie nájsť vlhkomery ako samostatné prístroje, väčšinou sa používajú spolu s inými prístrojmi na zisťovanie meteorologických podmienok. Takzvaný prenosné meteostanice alebo termo-vlhkomery, poskytujúce parametre ako teplota vzduchu, teplota rosného bodu, relatívna vlhkosť a iné. V prípade elektronických zariadení spôsobuje vlhkosť zmeny v kapacite snímača meracej sondy. Tieto zariadenia sú overené, kalibrované a kalibrované, čo neplatí pre obľúbené domáce, lacné elektronické indikátory bez triedy presnosti. Veľkou výhodou elektronických zariadení je možnosť elektronického zaznamenávania meraní a sledovania mikroklímy na rozdiel od iných riešení, kde bolo dôležité vizuálne čítanie alebo záznam na papier. Ich nevýhodou je potreba napájania a čas potrebný na stabilizáciu čítania zo zariadenia