Keď sa krokodílova hostina skončí, začne vzlykať a jeho zúfalstvo nemá konca. Vytlačí slané slzy na biele kosti, každú veľkú ako hrášok, a smútok zviera srdce. Krokodíl sa kradmo obzerá zo strany na stranu, aby zistil, či všetci nevidia jeho hlboký smútok. Stále hlasnejšie narieka, dvíha oči k nebu, ospravedlňuje sa za obžerstvo a treba mu odpustiť. Nenechajte sa však oklamať týmto patetickým divadlom, krokodíl vie hrať, herec vám môže závidieť váš talent. Tieto neúprimné slzy sú len návnadou na prilákanie človeka s dobrým srdcom do pasce. Ten, kto pohnutý smútkom chce utešiť krokodíla, keď vidí, aký je skrúšený. Ale na toto dravý plaz len čaká, keď sa priblíži človek, už čaká otvorená tlama. Len cvaká zubami, trvalo by mu pár sekúnd, kým by poslal citlivého človeka do modrej oblohy. Keď sa naje a trčia mu kosti pred ním, začne znova plakať ako dieťa a bude v tom pokračovať, kým nezostarne.