Preskočiť na navigáciuPrejsť na vyhľadávanie

Tento článok je o korení. Pozri tiež: Škorica – rod rastlín z čeľade vavrínovitých.

Škoricové tyčinky

Škorica – kuchynské korenie získavané zo sušenej kôry škoricovníka.

Vyrába sa v dvoch formách: nastrúhaný na prášok alebo zrolovaný na malé kúsky. Škorica má hrdzavú farbu a vďaka obsahu škorice, má charakteristickú sladkú a pikantnú, mierne horiacu chuť a silnú arómu.

Použitie [Edit | upraviť kód]

• Škorica priaznivo pôsobí na trávenie a dýchanie, má antiseptické a fungicídne vlastnosti. Používa sa na dochutenie sladkých ryžových jedál, pečených jabĺk, vareného vína a punču. Malé množstvo škorice sa používa na ochutenie duseného mäsa, baraniny, varených rýb a šunky. Škorica obsahuje určité množstvo kumarínu, látky, o ktorej je podozrenie, že je pri nadmernej konzumácii toxická pre ľudské obličky a pečeň[1].
• Škoricový olej má antiseptický účinok.
• Škoricový prášok je jedným z najlepších zdrojov trieslovín[2].

Druhy škorice[upraviť | edit code]

Rod Cinnamon zahŕňa asi 250 druhov stromov a veľkých kríkov, ktoré sa pestujú v celom subtropickom klimatickom pásme. Najznámejšími predstaviteľmi rodu sú škorica cejlónska (Cinnamomum verum) a kasia (C. cassia). Najcennejšia škorica sa získava z cejlónskej škorice[potrebná poznámka pod čiarou]. Tie, ktoré sa získavajú z iných druhov, najmä škorica, sa do Európy dovážajú len zriedka a majú význam len pre regionálnu kuchyňu. Produkty z iných druhov rastlín sa niekedy opisujú ako „škorica“ („batavská škorica“ – kasia a „biela škorica“ z včely medonosnej).

Porovnanie medzi cejlónskou a kasiovou škoricou;

Vľavo cejlónska škorica, vpravo cejlónska škorica

Cejlónsky dospelý a neinformovaný spotrebiteľ je bežný pre cejlónskeho a neinformovaného spotrebiteľa kasie alebo befera namon namiesto C škoricový ejlon. Existuje niekoľko znakov, ktoré môžu pomôcť rozlíšiť tieto dva druhy škorice[3]:

• vzhľad tyčinky: škorica kasia je skrútená do jednotlivých hladkých tyčiniek a cejlónska škorica sa krúti na oboch stranách kôry a vytvára „dvojitú rúrku“ v priereze pripomínajúcom cigaru (tyčinka, akoby zložená z tenkých lístkov cinna cassia je tmavá); vo farbe sfarbená do červenohneda alebo červena a cejlónska škorica má svetlú, žltohnedú farbu;
• korenistá príchuť: škorica cejlónska má nepríjemnú, pálivú a sťahujúcu chuť a cejlónska škorica má jemnú, sladkú a korenistú chuť, mierne pálivú, s možnou jemne citrusovou nôtou, pretože má veľmi hustú a tvrdú hrubú chuť
• tyčinky, zatiaľ čo cédrová škorica lonski melie rýchlo a ľahko, pretože jej tyčinky sú krehké.

Ďalšou metódou je jódový test. Prášok škorice je ošetrený roztokom jódu. Ak ide o čínsku škoricu, zmes by mala dostať tmavomodrú farbu, ak ide o cejlónsku, reakcia by mala byť zanedbateľná[4][5].

História[upraviť | upraviť kód]

Škorica je známa už od staroveku a v starovekom Egypte sa používala v procese mumifikácie. Odkazy na ňu možno nájsť vo Svätom písme, v dielach Herodota, arabsko-moslimských lekárov a autorov klasickej éry.

Produkcia[upraviť | upraviť kód]

Srí Lanka je hlavným producentom pravej škorice, zatiaľ čo cassia sa vyrába hlavne v Číne a Indonézii.